Kronika školstva v Neporadzi

Základná škola v lete

Škola je od pradávnych čias výnimočnou inštitúciou. Jej prítomnosť kdekoľvek na svete dáva nádej na rast kvality života, múdrosť, vzdelanosť, úspech. Školy sú roztrúsené po celej zemeguli. Aj v tých najvzdialenejších oblastiach možno nájsť učiteľov s ich žiakmi, ako sa učia z múdrosti vekov. Najmä dvadsiate storočie bolo obdobím, keď sa počet škôl vo svete, ale aj u nás niekoľkonásobne zvýšil.

Naša Základná škola v Neporadzi (nová budova) oslávila v roku 2011 svoju polstoročnicu. Neznamená to len nostalgické obzretie sa do minulosti, ale je to rovnako príležitosť načerpať z pestrej histórie školy nové impulzy do budúcnosti, vzdať vďaku nadšeným a obetavým pedagógom a všetkým tým, ktorí sa ochotne podieľali na vzniku a budovaní tejto školy. Najväčším bohatstvom každej školy sú zapálení ľudia, ktorí, rovnako ako za polstoročie, aj v súčasnosti sa vyrovnávajú s novými úlohami.

Vzdelanie sa stalo najvýznamnejším druhom nehmotného bohatstva človeka. Dáva základ jeho spoločenskej i osobnej existencie, dáva mu základnú hodnotu a znalostnú výbavu do víru života. Dnes je čas na dobré školy a silné, kvalitné vzdelávanie.

Vzdelávanie spojené so školstvom malo kedysi u nás len cirkevný ráz. Škola bola tradične cirkevná inštitúcia. Podľa nariadenia uhorského kráľa sv. Štefana I. pri každej fare sa mala zriadiť cirkevná škola Tie sa prevažne stavali pri kostoloch a prvými učiteľmi boli kňazi. Neskôr funkcia učiteľa prešla na rektorov- organistov, ktorí mali povinnosť starať sa nielen o školu, ale i o spev pri bohoslužbách a zvonenie. Plat dostávali v naturáliách, niekedy i v peniazoch. O povinnej dochádzke do školy sa začalo hovoriť až v čase Uhorska. Racio educationis Márie Terézie z roku 1777 prvý krát vyslovil zásadu všeobecnej povinnosti chodiť do školy. V rámci jozefínskych reforiem sa stanovilo obdobie školopovinnosti na štyri roky, povinnosť navštevovať ľudovú školu 6 rokov (6 – 12 rokov) zaviedol uhorský zákon z roku 1868. Na dedinách sa do školy muselo chodiť aspoň osem mesiacov.

Podľa kanonickej vizitácie z roku 1728 učiteľovi- organistovi dávali obe  Neporadze 12 snopov zbožia a 1 denár od každého rodiča žiaka. Z toho vyplýva , že neporadzské deti navštevovali farskú školu v Dolných Motešiciach. V roku 1803 sa ustanovili povinnosti farníkov voči  fare: organistovi- učiteľovi Bošianska Neporadza mala doviesť 2 aj pol siahy dreva a Rožňová Neporadza 1 a pol siahy dreva.

V apríli 1874 uzavrela obec v  urbárskom spore s bývalým zemepánom (dedičia Ladislava Motešického) priateľskú dohodu o vydelení hôr a pasienkov pre obec. Na ťažbu dreva pre faru v Dolných Motešiciach sa určí v hone Dúbrava taká plocha, akú treba, aby sa z nej mohlo pre faru dodať  ročne 15 siah dreva a pre učiteľa-organistu 5 siah dreva za obce Rožňova Neporadza, Bošianska Neporadza a Peťovka. Z miestnych názvov sa dozvedáme o Farárovej hore, Organistovej hore a Učiteľovej hore. Ide zrejme o tú časť lesa kde sa drevo ťažilo pre farára, organistu a učiteľa. Pre miestneho učiteľa v Bošianskej Neporadzi, ktorý učí deti aj z Rožňovej Neporadzi, sa tiež tam vydelí les na drevo ako na pol usadlosti, teda 4 jutrá. Z tohto dokumentu jasne vyplýva, že už v roku 1874 bol v obci učiteľ a škola, v ktorej sa vyučovalo. Kde sa vyučovalo alebo budova stála sa nezistilo.  Z dohody sa ďalej dozvedáme, že sa vydalo 5 jutár zeme pre výstavbu  miestnej  školy v Dráhach pod Chotárom a čo tu potom zostane  bude ako pasienok pre husi.  Škola v Bošianskej Neporadzi už stála v roku 1850, bola cirkevná a mala názov Rímsko-katolícka ľudová škola. Vyučovať pravidelne  sa v nej začalo až v roku 1885 a prvým učiteľom bol Antonín Holoubek z  Moravy.

O vzdelanostnej úrovne obyvateľstva hovorí aj výpis z roku 1881 v Bošianskej Neporadzi bolo 223 obyvateľov, 87 vedelo čítať a písať a v Rožňovej Neporadzi bolo 194 obyvateľov, 79 vedelo čítať a písať.

V roku 1910 pristavili ku škole novú triedu a v starej zriadili byt pre správcu školy. V roku 1928 bolo do školy zapísaných 145 žiakov, preto 15. novembra sa začalo vyučovať striedavo v dvoch  triedach. V roku 1932 pre veľký počet žiakov 172 prerobili byt na učebňu a vytvorili tri triedy. Po čase ani táto prestavba neriešila priestorové možnosti na riadne vyučovanie  a  občania sa rozhodli pre stavbu novej školy. Preto Rímsko-katolícke obce v Bošianskej Neporadzi a v Rožňovej Neporadzi odkúpili 4. júla 1942 od roľníkov  Filipa a Vincenta Čerňanských z Lúčiek pozemky na rozhraní chotárov pre stavbu novej školy v cene 52.500 Sk. V roku 1943 boli vypracované projekty pre novú školu pod názvom Rímsko-katolícka ľudová škola. Pre vojnové udalosti sa s výstavbou školy nezačalo. V roku 1945/1946 pôvodné cirkevné školy boli poštátnené a mali názov Národná škola.

Terajšia budova školy sa začala stavať v roku 1957 v akcii „Z“. Vyučovanie v nej sa začalo 1. februára 1961. Kus záslužnej práce pri výstavbe vykonal vtedajší riaditeľ školy Ján Brezan. Stavbyvedúcim bol staviteľ František (Ferdo) Múdry.

Ján Brezan

V tomto odseku by som chcela pripomenúť i bývalého dlhoročného učiteľa a riaditeľa ZŠ – Jána Brezana , narodeného asi v roku 1910 (nebol náš občan, pochádzal z Tenč. Turnej), kde vraj zomrel asi 1980 na rakovinu.
Tento človek vložil kus svojho života a kus svojho srdca práve do našich detí (teraz už v rokoch) a do našej obce. Učil tu od roku 1946 do roku 1962. Bol starým mládencom a veľký nadšenec športu – hlavne futbalu, lyžovania a ping-pongu, ktorý i sám úspešne hrával. Okrem toho závodieval na motorke v Bánovciach nad Bebravou a zakladateľom už spomenutého stolného tenisu v našej obci bol práve on. V čase svojho pôsobenia nacvičoval viacere divadelné hry – pamätníci najviac spomínajú „Buky Podpolianske“. Býval v dvoch miestnostiach bývalej NŠ, stravoval sa kde prišlo, myslím, že najdlhšie u Beleščákovej babky. Veľké zásluhy mal  najmä pri zakladaní stavby novej ZŠ a aj pri jej stavaní. Sám vraj šiel vykladať tehlu z vagóna vo Svinnej. Bolo to v zime a vykladal celú noc. Bol hlavným iniciátorom  vybudovania ihriska na Tomášovici, sama sa ešte pamätám, že sme ako deti chodievali s hrabličkami a vyberali sme kamienky, väčšie deti vytrhávali kríčky a porast a vozili zeminu.

V roku 1962 bol preložený do Trenč. Jastrabia a keď som sa pokúšala vypátrať z akého dôvodu (sám sa tu už cítil ako doma, hoci vlastne domov nemal) nikto mi nevedel povedať, prečo vlastne musel odísť a čia to bola zásluha – stále je to nejaké nejasné a zahmlené.

Je však treba, aby bol v kronike našej obce spomenutý, lebo tvorí časť histórie našej dediny a dlhý čas bol jedným z nás. Jeho zásluhy na rozvoji dediny sú nesporné. V prílohe kroniky som založila výstrižok z Trenč. Novín, kde sa medzi rehabilitovanými učiteľmi spomína i jeho meno (i keď nesprávne, s mäkčeňom na konci) a tiež som priložila jednu fotografiu na ktorej je s polovicou školy. Je stará, ale inú nemám.
Mária Hôrková – kronikárka obce (Odpis z obecnej kroniky strana 174)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *